Preskočiť na kategórie produktov Preskočiť na košík Preskočiť na navigáciu

🖤 BLACK FRIDAY šialenstvo! To najlepšie na výlety do prírody. ➡️

🌡️ FUNKČNÁ BIELIZEŇ: Najširšia ponuka, výhodné ceny 👕

⚡ eXtra zľavy: zľavové kupóny na top značky. Získať

Nemám záujem o zľavy a propagačné akcie, chcem skryť lištu.

ForCamping s.r.o. - vybavení do přírody

Putovanie po Indii - 6. časť: Cigánsky stan

Baťožkarovo putovanie Indiou sa blíži k svojmu konci. Rozlúčime sa s ním (ako inak) vo veľkom štýle.

V Indii sa takmer každý deň niečo oslavovalo, avšak deň Šivy bol jeden z tých najväčších sviatkov vôbec. Bol to presne ten typ akcie, ktorej som sa chcel celý život zúčastniť, len som nemal tušenie o tom, že existuje.

Hor sa do akcie

Stalo sa to na úplnom konci našej výpravy v púštnej oáze menom Puškar. Bujaré oslavy už boli na spadnutie, keď sme konečne opustili náš hostel. Ja som bol bosý, pretože sa mi pár dní predtým rozpadli sandále a na začiatku výpravy mi to prišlo vlastne celkom fajn. Na asfaltovej ceste sa váľalo plno žlto-červených kvetov a dalo sa po nich celkom pohodlne kráčať. Ako sme začali doháňať sprievod masiek a hlasitosť hudby naberala na sile, tak bolo na zemi čoraz viac kvetov, až bola zrazu cesta kompletne pokrytá žlto-červeným kvietkovaným kobercom. To už nás ale rozvášnený dav pohltil a okolitá teplota akoby stúpla o niekoľko stupňov.

Na po domácky vyrobených povozoch sedeli hlavné guruovia v bizarných maskách a okolo nich poskakovalo veľa tanečníkov, pre ktorých hrali muzikanti na dychové, strunové aj bicie nástroje. Okolo celého toho sprievodu pobehovali malé deti s prútenými košíkmi, z ktorých po hrstiach naberali žlto-červené kvety a hádzali ich po všetkých ostatných. Akoby každý z účastníkov mal svoju nenahraditeľnú úlohu.

Cirkus sa posúval slimačím tempom vytrvalo vpred a my ním preplávali ako nôž maslom tak, aby nám z toho nič neuniklo. Všetci šantili a radovali sa.

Dlhý zástup rozjarených ľudí zdieľal nespútanú atmosféru a z každého z prítomných úplne sálala dobrá nálada.

Celý ten dlhý sprievod sme nakoniec predbehli a náš miestny sprievodca menom Laky už mal prichystaný ďalší plán cesty. Len tak medzi rečou sa zmienil, že je v deň Šivy vo zvyku vo všetkých ášramich servírovať tradičný konopný nápoj Bang Lasí.

Putovanie po Indii - 1. časť

O tom, že je India veľmi zaujímavé miesto, presvedčilo cestovateľa Vojtu Kadera už prvých pár hodín strávených na jej území.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Tŕnistá cesta na vrchol

Cesta k vysnívanému nápoju ale nebola vôbec taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdalo. V prvom a druhom ašráme, ktorý sme minuli, bolo tak plno, že by sme sa len ťažko mohli prepchať k nejakému hrncu s čarovným elixírom. Tým sa Laky vôbec nenechal zaskočiť a viedol nás za mesto, kde mal byť taký ašrám, ktorý len tak niekto nenavštevuje. Už som začínal mať chodidlá otlačené od chôdze po hrubom asfalte a prašných cestách plných štrku, keď Laky konečne ukázal na malý ašrám, ku ktorému viedlo snáď tisíc schodov.

Stáli sme na úpätí hory a ja som na neho pozeral, ako či sa náhodou úplne nezbláznil. On to vôbec nebral ma vedomie a hľadel uprene vpred s pohľadom objaviteľa. Moji kamaráti jeho plán úplne pokojne brali, a tak som im neváhal vykresliť všetky dôvody, prečo sa ja nebudem namáhať liezť po schodoch do žiadneho hlúpeho kopca.

Cestou som našiel najskôr ľavú žabku a po ďalších asi desiatich minútach pravú papuču, čím som improvizovane vyriešil problém bosých nôh. Ľavá žabka mi bola malá, pravá papuča veľká a po celý čas výstupu som sa sám seba pýtal, či mám toto za potreby. Neprinášalo mi to potešenie z hľadiska horolezeckého, duševného, fyzického ani spirituálneho.

K zamknutým vchodovým dverám som prišiel ako posledný. Okrem nás bolo na vyhliadke asi tak ďalších desať Indov a väčšina z nich sa napájala osviežujúcimi nápojmi v plechovkách, čo znamenalo, že v blízkom okolí musí byť nejaká kaviareň, a veru bola. Stačilo ašrám obísť a na druhej strane sa schovávala malá temná putika, v ktorej sa za plastovým pultíkom krčil usmievavý starec a predával výhradne chladené nápoje a betel vo vreckách.

Hrdý partner cestovateľa Vojtěcha Kaderu

Nadol hladko lanovkou

Slnko vyliezlo spoza mrakov a tešilo nás svojou priazňou. Posvätné mesto v púšti sme mali ako na dlani. Naše misia s cieľom zohnať čarovný elixír sa nestretla s úspechom, ale všetkým nám to bolo fuk. Len tak sme klábosili o kravinách, keď v tom mi došlo, že je okolo oveľa viac Indov, než koľko som ich videl ísť po schodoch. Poobzeral som sa okolo a konečne mi to došlo. Tí leniví darebáci si vozili zadnice lanovkou a ja som si to celý ten čas nevšimol. Hneď som si zistil, čo tá sranda stojí a rád som obetoval pár drobných za cestu späť dole.

Zvyšok skupiny sa rozhodol absolvovať zostup po svojich a ja som bol rozhodnutý na nich počkať niekde pri prvom schode. To som ale ešte netušil, čo všetko ma stretne. Tam, kde začínal výstup, bolo niekoľko starých barakov a pár malých stánkov s čajom a rôznymi čačkami. Posadil som sa na ten prvý schod, na uši som dal slúchadlá, na oči čierne okuliare a India sa mi zdala ešte o štipku fajnovejšia než predtým. Do uší mi reval Petr Fiala so svojou legendárnou kapelou Mňága a Žďorp. V kombinácii s elektrickými gitarami a saxofónom malo všetko tak nejako viac šťavy.

O autorovi

Vojtěch Kadera

Vojtěch Kadera je dobrodruh a celoživotný nomád. Všetky svoje cesty a životné peripetie zaznamenáva do dekadentných poviedok, ktoré sa vyznačujú svojou surovosťou a hedonizmom. V roku 2020 autor vydal svoju prvotinu - Baťůžkář: příběh štamgasta.

Ušmudlané dievčatko

Keď dohrala celá platňa Made in Valmez, tak som to vypol a len tak bezcieľne som blúdil okolo stánkov. V tom ma drobné dievčatko s dvoma vrkočmi chytilo za ukazovák. Malo na sebe špinavé šaty a jeho vlasy boli plné prachu a špiny. Usmievalo sa úprimným a očarujúcim spôsobom. Bol to ten typický čistý úsmev malého dieťaťa, ktoré ešte nepoznalo podivnosť ľudského počínania. Niečo si len tak potichu mrmlalo a neposedne pritom prešľapovalo na mieste. Stále pevne zvieralo môj ukazovák a ja si predstavoval, aké by to asi bolo, keby teraz prišli moji kamaráti a videli ma v tak zvláštne situácii. To sa ale nestalo. Namiesto toho ma to dievčatko ťahalo za sebou a ja som rozpačito nasledoval jeho kroky.

Došli sme až ku kamennému múriku, o ktorý sa opierala žena v červenom sárí a vedľa nej starý muž, ktorý bez ohľadu na vzniknutú situáciu vytrvalo hral na nejaký jednoduchý sláčikový nástroj svojej clivé indickej blús. Nechcel som nad nimi stáť a očumovať ako nejaký Ind, a tak som sa bez vyzvania posadil. Fúzatý muž mi podal ten inštrument a slák. Nejakým spôsobom som ho uchopil a on sa mi snažil čo najdôkladnejšie vysvetliť princíp hry. Nástroj v mojich rukách začal vyludzovať nepríjemné škrekotavé vŕzganie a ostatní sa na tom náramne bavili.

Ten fúzatý muž sa predstavil ako Džohornát, jeho žena sa volala Ravita a ich dcéra Mira. Predstavil som sa ako Vojta a v duchu som si opakoval tie tri mená, pretože mi z nejakého dôvodu prišlo obzvlášť dôležité si ich zapamätať.

Putovanie po Indii - 2. časť: Posvätné mesto Rishikesh

Batôžkar Vojta Kadera pokračuje v objavovaní Indie, dnes sa spolu s ním pozrieme do posvätného mesta Rishikesh.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Pozvanie, ktoré sa neodmieta

Ešte chvíľu sme len tak vysedávali a potom sa Džohornát rozhodol, že je na čase vrátiť sa domov. Nič nehovoril. Len sa zdvihol a išiel. Jeho žena a dcéra ho nasledovali a on sa len pre istotu ešte na okamih otočil, aby sa ubezpečil, či som pochopil pozvanie, ktoré sa neodmieta. Do toho momentu som bol síce pevne rozhodnutý, že počkám na svojich kamarátov, lenže Džohornát mi vôbec nedal na výber.

Cez malý kopec sme vstúpili do púšte a to už okolo nás behala kopa detí rôzneho veku. Džohornát mi jedného po druhom predstavoval: „Toto je Rumal, môj tretí syn. Tamto je Rádž, môj piaty syn a tamto je Nayantara, má druhá dcéra."

Chcel som sa ho spýtať, koľkože to má potomkov, ale kemp už bol na dohľad a Džohornát bol niečo ako profesionálny sprievodca.

„Máme celkom desať veľkých stanov, ale šesť z nich je momentálne nepoužiteľných, pretože pred dvoma týždňami vznikol veľký požiar a stany zhoreli. Nikomu sa našťastie nič nestalo, ale aj tak je to pre nás veľká rana. To vieš, je obdobie sucha a toto sa stáva bežne. Momentálne je ale najväčšiu problém nedostatok vody. O pár mesiacov príde obdobie dažďov a všetko bude dobré. Keď sa pozrieš okolo, tak môžeš vidieť bariéry z rôznych kolov a kameňov. Tie tu nie sú kvôli zlodejom, ale preto, že na nás občas útočia opice a často nám tiež do stanu vlezie škorpión alebo varan. Párkrát do roka sem tiež zablúdi kobra a raz sme dokonca v okolí nášho kempu zahliadli pantera," pokračoval vo svojom výklade a ja som hltal každé jeho slovo.

Naozaj som si vážil to, že nemusím vykladať také tie stokrát bielenejobohrané cestovateľské táraniny, akože Ahoj, ja som Vojta z Českej Republiky, to je tá krajina vedľa Nemecka, prišiel som do Indie so svojimi kamarátmi a vaša krajina sa mi veľmi páči...

Sadli sme sa na koberec v hlavnom stane, ktorý zastával funkciu kuchyne a obývačky. Všetky deti si ma chodili postupne obzrieť, až sa nakoniec znovu objavila to malé dievčatko Mira a posadilo sa do môjho lona. Ravita rozrobila malý oheň a naliala mlieko do hrnca. Z drevenej škatule vytiahla niekoľko vrecúšok s korením a ja som už vedel, že pre nás pripravuje tradičný masala čaj.

Putovanie po Indii - 3. časť: Kumbh Mela, najväčší mela na svete

Batôžkarova jazda Indiou okorenená ďalšími dobrodružstvami a zážitkami vrátane svätého kúpeľa pokračuje, ako inak než tuktukom.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Ravanahata

„Kde si sa naučil tak dobre po anglicky?" nadviazal som na predošlú konverzáciu.

„To je práve celkom sranda. Ja neviem čítať ani písať, lenže angličtinu potrebujem k svojej obžive. Hrám na Ravanahatu. To je tradičný Rádžasthánsky sláčikový nástroj. Niečo ako cigánske husle. Momentálne je to náš hlavný zdroj príjmu. Moja žena vyrába náramky a náhrdelníky. Dvaja moji synovia chodia do vedľajšieho kempu pomáhať s ťavami. Takže sa uživíme, ale je to drina. Bol by som rád, keby moje deti chodili do školy, ale nejde to. Na to by sme potrebovali peniaze a tiež čisté oblečenie a deti by sa museli pravidelne umývať a my nemáme vodu ani na pitie. Vieš, tu v Radžastáne, keď nie je dieťa čisté, tak ho zo školy rovno vyhodia. Predtým sme sa mali lepšie. Bývali sme ďalej na východe. Na mieste, kde rástli stromy a tiekla rieka. Potom ale zomrel môj otec aj matka a ja som so svojím bratom zostal sám. Bol som vtedy ešte v puberte a zrazu sme nemali žiadny príjem. Zostal nám len prístrešok a dve kozy. Rozhodol som sa, že kozy predám a za získané peniaze si kúpim materiál, z ktorého si vyrobím Ravanahatu a budem si zarábať hraním na ulici. Preto sme sa presťahovali sem do Puškaru, pretože tu môžem hrať pre turistov. Do mesta ale nesmiem, pretože som z inej kasty. Niektorí nás označujú ako dalita (nedotknuteľní), ale to je nezmysel. My sme Kalbeliovia. V preklade to znamená - Tí, ktorí milujú hadovv. "

Putovanie po Indii - 4. časť: Šamanský kemp

A je to tu, ďalší diel indickej ságy je na svete. Tentoraz nás Vojta Kadera zoberie medzi šamanov. Už sa nemôžeme dočkať! Batôžkarovo putovanie nás proste baví!

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Kobra - šteniatko

Ravita začala nalievať masala do malých šálok a v tom sa v stane znovu objavili niektoré z detí. Džohornátova druhá dcéra Nayantara, ktorá vyzerala ako malá cigánska princezná, so sebou priniesla malého zajačika a zo všetkých strán mi ho ukazovala. Ravita jej podala jednu šálku masala čaju a potom ju vystriedal jej starší brat, ktorý v ruke držal prútený kôš. Položil ho doprostred stanu a tiež si vzal jeden masala čaj. Otvoril veko a z prúteného koša sa zdvihla plochá nebezpečne vyzerajúca hlava kobry. Bolo to majestátne zviera. Vôbec som sa nehýbal. Zamrzol som vo svojej pozícii a ostatní kobru hladkali a robili na ňu rôzne opičky, akoby to bolo šteniatko.

„Nemusíš sa báť," povedal Džohornát otcovským hlasom. „Tá kobra je nebezpečná len pre malé deti. Každých pár dní jej odoberáme jed a ten potom predávame rôznym liečiteľom. Keby ťa pohrýzla, tak to bude nepríjemné, ale rozhodne neumrieš. Kobra je symbolom Kalbelijských cigánov."

„Je pravda, že všetci cigáni pochádzajú z Radžastánu?"

„Áno. Tisíce Indov rôznych kást, remeselníkov, pastierov a umlecov boli v stredoveku deportovaní parzskou a osmanskou armádou. Kočovné indické kmene sa tiež často sťahovali pred nepriazňou púštnych podmienok alebo napríklad kvôli šíriacemu sa islamu. "

Dar

Obdivoval som Džohornáta za to, aké má znalosti o svojich koreňoch a predkoch. On spod hromady dreva vytiahol škatuľu zabalenú do igelitu, v ktorej mal hromadu starých vyblednutých fotografií. Postupne mi tak predstavoval všetkých členov svojej rodiny a ja som zatiaľ premýšľal, čo tu vlastne robím. Bolo pre mňa ohromnou cťou nahliadnuť takým spôsobom do života Kalbelijských cigánov a premýšľal som, ako by som im mohol pomôcť. Mal som nutkanie im zaobstarať kozu, lenže som nevedel, kde sa dá taká koza kúpiť, ani koľko stojí. Napadlo mi ale, že mám stan. Ultraľahký stan pre jednu osobu značky Jurek, čo ho so sebou ťahám už štyri mesiace a postavil som ho asi trikrát. Stan, ktorý by mohol byť prístreškom pre deti v období dažďov a v ktorom by Džohornát mohol uchovávať veci, ktoré potrebuje udržať suché. Prípadne by ho mohol proste niekomu predať a mať peniaze aspoň na základné suroviny na prežitie ako dál alebo pivo. Podelil som sa s ním o svoj zámer a on sa na mňa pozrel takým zvláštnym pohľadom. Stisol mi ruku, nazval ma svojím bratom a venoval mi prsteň.

Vonku sa zotmelo a okolo prefukoval ľahký vánok. Všetci sme sedeli natlačení pri malom ohníku. Džohornát sa znovu chopil svojej Ravanahathy a ticho večera rozrezal jej kovový zvuk.

Putovanie po Indii - 5. časť: Indická svadba

Veľa dobrého jedla, pitie, skvelá hudba a zábava až do skorých ranných hodín. Svadby jednoducho musí milovať každý! Ale zažiť pravú indickú svadbu, to sa len tak niekomu nepodarí.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Naše spoločné putovanie Indiou dospelo k svojmu koncu. Batôžkar Vojta Kadera nám bol skvelým sprievodcom a my veríme, že nás zase niekedy poctí svojím šarmom a osobitým humorom, ktorým sú jeho príbehy presýtené.