Dobrodružstvo stredného východu - 1. časť

Na motorke prešiel počas 2 mesiacov Michal Prskavec Turecko, Arménsko, Gruzínsko a hlavne Irán, ktorý je vďaka negatívnemu mediálnemu obrazu pre väčšinu Slovákov tou poslednou destináciou, kam by sa chceli pozrieť.

Obsah

Začiatok cesty
Prejazd Maďarskom a Srbskom
Cez Balkán ďalej na východ
Mokré Bulharsko
Komplikácie s vízami

Turistom v Turecku I
Turistom v Turecku II
Video - Neskutočný Irán - Dobrodružstvo stredného východu
Posledná noc v Turecku
Pokračovanie dobrodružstva

Zbaliť sa na dvojmesačnú moto výpravu sa môže zdať ťažšie, než v skutočnosti je. Stačí, keď človek vie, čo so sebou vziať a čo nechať v skrini. Aj tak so sebou vždy ťahám niečo, čo nepoužijem a doma zostávajú veci, čo by sa hodili. Snažím sa so sebou ťahať len naozaj nevyhnutné a v prípade nutnosti improvizujem. Podstatné je, že mám čo jesť a piť, v čom spať, dokumenty potrebné na prechod cez hranice a hotovosť poschovávaná po vreckách a na tajných miestach na motorke. Som pripravený.

Hrdý partner motocyklovej expedície Visual MotoTravel - Five Continents Adventure

Začiatok cesty

Je deň odchodu a predpokladaný odpich je o 11h. V pokoji a pohodičke dolaďujem bagáž na motorke a čakám na Pavla, ktorý ma kus cesty bude sprevádzať. Viem, že je naň spoľah a príde včas. Zastavujeme v Poděbradoch na námestí a dávame si kávičku. Potom už sa ale vydávame každý iným smerom. Snažím sa vyhýbať diaľniciam, ako sa len dá a mierim na Uherský Brod. Hoci je dosť chladno, stretávam na obľúbenej ceste motorkárov mnoho jazdcov užívajúcich si ťahajúce sa zákruty s perfektným povrchom. Je síce polovica apríla, napriek tomu má slnko blížiace sa k horizontu poriadnu silu a príjemne hreje. Bivak staviam na lúke pri lese, kde si užívam prvý večer tejto cesty. Dobrú noc mi dávajú jarabice a iná lesná zver.

Prejazd Maďarskom a Srbskom

Motorkársky zážitok, v podobe maďarskej placky s cestami rovnými ako pravítko, prechádzam bez zbytočných zastávok a mierim do Srbska. Na colnici je to rutina - pas, TP a na otázky, kam idem a čo veziem odpovedám automaticky. Cesta po okrskoch je síce pomalšia, zato ma aspoň občas vyvedie z monotónu semafor alebo policajná hliadka. Srbi zrejme milujú semafory, preto ich umiestnili na každú križovatku. Zelená vlna im asi nič nehovorí a môžete si byť istí, že vždy, keď naskočí zelená, na ďalšej križovatke sa objavuje červená. Aspoň mám čas poobzerať sa po okolí. Belehrad len prechádzam a jediná vec, čo ma zaujme, je námestie plné demonštrantov, z diaľky sledované kopou ťažkoodencov. Za čo demonštrovali sa už asi nikdy nedozviem.

Cez Balkán ďalej na východ

Nočný dážď nasýtil pôdu vodou a výjazd z lúky bol trošku náročnejší. Údolie podo mnou sa halí do hmlového oparu a občas vykukujúce slnko začína vysúšať cesty. Predo mnou sa objavujú prvé kopce a krajina okolo sa začína podobať Balkánu tak, ako ho poznám. Aj cesty sa už kľúkatejú a okolitá príroda bujnie jarnou zeleňou. Stretávam rodinky piknikujúce na lúke pri riečke a v dedinkách skupinky cudzincov v družnom hovore pri šálke kávy. Občas nejaký z nich zdvihne zvedavé oči, aby si obzrel môj duniaci stroj.

Na bulharskej hranici je nejaký problém, ktorý vytvára kolónu stojacich áut. Krátim si čas rozhovorom s Talianom, ktorého Africa stojí o pár áut za mnou. Očividne má už niečo nacestované, ale tentokrát ide "len" do Istanbulu navštíviť kamaráta. Pekný výlet z Talianska. Colníci vyriešili problém a otvárajú hranicu. Som v Bulharsku. Mierim na Sofiu, nad ktorou sa vypínajú stále zasnežené vrcholky kopcov. Mesto je zaujímavé, ale pokročilá hodina ma núti ho opustiť a začať si hľadať dnešný nocľah. Kempujem pri riečke, ktorá sa hodí na osvieženie a opláchnutie prachu z ciest. Takmer som i z vody odniesol pár čiernych pasažierov v podobe pijavíc. Mali ale smolu, že som si ich stačil všimnúť skôr, než sa pricucli. Začína pršať a moje uľahnutie do spacáka sprevádza štekot divokej psej svorky, ktorá oblieha môj stan dlho do noci.

Mokré Bulharsko

Ráno ma psy vítajú štekotom a neodradili ich ani palice lietajúce okolo ich hláv. Zase prší. Balím mokrý stan, obliekam si nepremok a lúčim sa so psou svorkou ešte jednou palicou. Dostávam sa do kopcov, kde začína byť pekná zima. Tipujem to na niečo málo nad nulou, keďže sa dážď začína meniť na sneh. Prehupnem sa cez sedlo a začínam klesať. Teplota počas pár minút stúpa tak o 10°C. Dopredu ma poháňa len vidina tepla a slnka, ktoré ako dúfam, príde s Tureckom. Pršať neprestáva a tak začínam hľadať miestočko na stan. Nabieham na rozbahnenú poľnú cestu, kde sa trápim s naloženou motorkou. Kým sa mi to podarilo nájsť pekné rovné miestečko pri rieke, skončil som v bahne a zdvihnúť mašinu, keď bolo všetko ako namydlené, bola celkom výzva. Aj to patrí k dobrodružstvu, aj keď vo chvíli, kedy si idem ľahnúť do mokrého spacáku v mokrých veciach, si naozaj nemyslím.

Komplikácie s vízami

Do Istanbulu je to 350 km. To musím dať dnes, myslím si a pretrhávajúce sa mraky ma povzbudzujú skočiť do sedla a vyraziť. Turecká colná prehliadka nebola tak hrozná, ako ma niektorí strašili. Spríjemnil mi ju colník diskusiou o spoľahlivosti jeho V-Stroma, čo som mohol len odkývať, aj keby si to nemyslel. Istanbul je obrovský a dostať sa z jeho okraja k centru mi trvá tri hodiny. Po chvíľke blúdenia v hustej premávke nachádzam hostel a dávam si zaslúženú teplú sprchu a kávičku na strešnej terase s výhľadom na Bospor. Zostávam tu tri dni, aby som mohol zariadiť všetko potrebné vrátane víz do Iránu a trochu si obzrieť mesto. Vízum bolo, ako sa ukázalo, celkom problém a po návšteve iránskej ambasády zisťujem, že najskôr potrebujem autorizáciu, o ktorú musím zažiadať cez internet, stojí 35$ a bude do týždňa. Neostáva mi iné, než si vízum vyzdvihnúť na konci týždňa v Erzurume - najvýchodnejšom tureckom meste s iránskou ambasádou. Mám aspoň viac času preskúmať vnútrozemie.

Ďalší deň sa vydávam obzrieť si mesto a nasať trochu atmosféry a vône pouličných obchodíkov a bazárov. Po ceste sa ku mne pridáva chlapík a začína sa zvedavo vypytovať odkiaľ a kam. Dozvedám sa, že je obchodník s ručne tkanými kobercami a pozýva ma na čaj s prehliadkou jeho obchodu. Aké milé gesto, myslím si do okamihu, kedy mi dochádza, že za pozvaním je len snaha predať mi koberec. Vysvetľujem, že koberec na motorku nedám, a preto nič nekúpim. Vtom so mnou chlapík prestáva komunikovať a urazene odchádza preč. Trochu sklamania, ale tak to teda proste chodí.

Turistom v Turecku I

Nemôžem vynechať ani prehliadku mešít a na odporúčanie sa vydávam do Suleymanovej, ktorá je takmer bez turistov. Dôvod je asi v umiestnení pamiatky na kopci nad Bosporom, ktorý sa nechce nikomu šliapať.:) Celé centrum na mňa pôsobí dojmom pozlátka pre turistov, ale keď sa vydám mimo, objavujem temné a špinavé uličky, kde naozaj nechcem zostávať dlhšie, než je nutné. Aj tak mesto stálo za návštevu a pokojne by som sa sem niekedy vrátil. Opúšťam Istanbul a zanechávam tu odtlačok prednej pneumatiky na nárazníku dodávky, ktorá z ničoho nič zastavila v strede cesty. Vodič len mávne rukou a ani sa mu nedivím, keď sa pozriem na jeho auto obité zo všetkých strán.

Cestou do vnútrozemia ma sprevádza dážď a s pribúdajúcou nadmorskou výškou aj chlad. Nocujem s výhľadom na úžasne sfarbenú horu a pri stavbe stanu objavujem pod kameňom peknú stonožku. Od tejto chvíle vždy zapínam stan a pozerám sa do topánok, či niečo neveziem. Turecko je krajina tisícky farieb a v krajine nájdete snáď všetky jej odtiene. Vrstvy hornín sú sfarbené od červenej cez zelenú až k takmer bielej. Všetko je umocnené pri východe slnka, kedy kontrast vytvára veľkolepý pohľad.

Cesta do Ankary sa stáva veľmi zábavnou s úchvatnými výhľadmi, ktoré ma nútia zastaviť každých pár kilometrov. V päťmiliónovej metropole si plánujem dať kávičku a pripojiť sa na internet, ale po dvoch hodinách v hustej premávke a takmer nemožnosti zaparkovať to vzdávam a odchádzam. Mierim do národného parku Goreme v centrálnej Anatólii, kam by som mal prísť nasledujúci deň. Hľadanie miesta na stan bolo tentokrát komplikovanejšie. Nie je tak veľa miest, kam sa schovať pred zrakmi zvedavcov. Po hodinke hľadania mi dáva azyl borovicový háj. Zaspávam za zvuku stíhačiek lietajúcich nízko nad zemou smerom k sýrskej hranici a v hlave sa mi množia otázky, aký majú asi náklad?

Turistom v Turecku II

Ako sa blížim k parku, hlavu si môžem vykrútiť. Schádzam z cesty a dávam aj trochu offroadu. Prechádzam do rovnomenného mesta Goreme, kde ma vítajú turistické atrakcie a obchody so suvenírmi rozosiate pozdĺž cesty. Mesto je známe pre svoje starodávne obydlia vytesané priamo do skál a nájdete tu veľa zaujímavých zákutí. Tvár mesta trochu kazí všadeprítomná komercia. Je zrejmé, že miestni sú na turistoch dosť závislí. Prejsť si park na motorke je jedinečný zážitok a môžem sa tak dostať aj na miesta, kam sa bežný turista nedostane. Skalné komíny vyrezané do krajiny tisícky rokov vďaka erózií sú ako z inej planéty a mohli by slúžiť ako skvelá kulisa pre filmárov sci-fi filmov.

Pokračujem ďalej smerom na východ a krajina okolo mňa sa opäť mení. Zasnežené vrcholky hôr, kaňony s dravými riečkami, slnko nad hlavou a cesty samá zákruta ma uvádzajú do stavu eufórie a navodzujú pocit absolútnej slobody. Turecko je absolútne iné, než som si myslel a totálne mení moju predstavu o ňom utvorenú médiami a plagátmi cestovných kancelárií. Pri jednej z horských riečok trávim noc a po omočení nôh okamžite zamietam nápad okúpať sa celý. So západom slnka prichádza prudký vietor, ktorý odnáša všetok prach.

Video - Neskutočný Irán - Dobrodružstvo Stredného východu

Posledná noc v Turecku

Nasledujúce slnečné ráno je vzduch kryštálovo čistý a umožňuje vidieť kilometre ďaleko. Začínam sa približovať k mestu Erzurum a po ceste navštevujem vodopády Girlevik, kde sa stretávam so skupinou školákov na výlete. Nasleduje séria selfie s cudzincom a je mi jasné, že sa v tejto časti krajiny s európskym cestovateľom veľmi často nestretávajú. Všetko prebieha veľmi priateľsky a ja si užívam svoju chvíľku slávy. Erzurum je univerzitné mesto postavené na planine medzi horskými masívmi vo výške 1700 m n.m. a v zime funguje ako lyžiarske stredisko. Nocujem v hoteli 1. kategórie (bez švábov a s ramienkami) a na druhý deň letím na ambasádu vyzdvihnúť víza.

Po dvoch hodinách je vízum v pase a ja sa, šťastný ako blcha, pripravujem na cestu k jednému z míľnikov expedície a tým je bájna hora Ararat. 250 km dlhá štreka utiekla rýchlo a predo mnou sa objavuje, ako mávnutím čarovného prútika, zasnežený vrchol Araratu, ktorý čnie vysoko nad okolitým terénom. Zastavujem v obchode po zásoby, kde sa stretávam s pohľadmi miestnych. Vyzerajú akoby práve videli zjavenie. Mladí chlapci pred obchodom obdivujú motorku a veľkú radosť im robí otáčanie plynovej rukoväte sprevádzané dunením výfuku. Po pár kilometroch schádzam z cesty a riadidlá nasmerujem k hore. Onedlho nachádzam vhodné miestočko na bivak. O hodinu neskôr, so šálkou kávy v ruke, pozorujem západ slnka a horu miznúci v šere.