Preskočiť na kategórie produktov Preskočiť na košík Preskočiť na navigáciu

🖤 BLACK FRIDAY šialenstvo! To najlepšie na výlety do prírody. ➡️

🌡️ FUNKČNÁ BIELIZEŇ: Najširšia ponuka, výhodné ceny 👕

⚡ eXtra zľavy: zľavové kupóny na top značky. Získať

Nemám záujem o zľavy a propagačné akcie, chcem skryť lištu.

ForCamping s.r.o. - vybavení do přírody

Putovanie po Indii - 2. časť: Posvätné mesto Rishikesh

Batôžkar Vojta Kadera pokračuje v objavovaní Indie, dnes sa spolu s ním pozrieme do posvätného mesta Rishikesh.

Obsah

Zbohom, Dillí
Hladné okno
Teleshopping v autobuse
O autorovi
V posvätnom meste
Požičovňa motocyklov
Hor sa za dobrodružstvom
Misia splnená
Ideme ďalej
Batôžkarovo video - Hippies in India - Royal Enfield Bullet 350
Ostrá zákruta
Máme to za sebou
Užitočné odkazy

Zbohom, Dillí

Bolo asi deväť ráno a ja som sedel v predpotopnom autobuse, kam pasažierom cez zamrežované okná pchali miestni biznismeni masala čaj, domáce nanuky a oriešky zabalené v starých novinách. Na dve sedadlá sa obvykle vtesnali traja až štyria pasažieri. Ja som mal našťastie len jedného prísediaceho chlapca, ktorý sa predstavil ako Alibaba a hneď sa mi zdôveril, že cestuje na sever za dobrodružstvom.

Opustiť Nové Dilí sa ukázalo ako misia na celé dopoludnie a ja som trpko ľutoval, som si nekúpil viac orieškov. Dierami medzi mrežami som pozoroval, ako sa tehlové obydlia menia na chatrče, zatiaľ čo na mojom ramene spokojne spal Alibala a hrozne chrápal.

Putovanie po Indii - 1. časť

O tom, že je India veľmi zaujímavé miesto, presvedčilo cestovateľa Vojtu Kadera už prvých pár hodín strávených na jej území.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Hladné okno

Prvé zastávka na občerstvenie prišla po náročných piatich hodinách jazdy. Prvýkrát počas celého pobytu v Indii som mal tú česť uvidieť otvorený priestor, avšak mňa z pochopiteľného dôvodu zaujímalo len hladné okno.

Uprostred špiny a biedy stálo niekoľko zúfalých konštrukcií a v nich sa na otvorenom ohni pripravovalo veľa rôznych pokrmov. Ja osobne som v tom čase poznal len dál a sabdží, čo zvyčajne znamenalo rozvarenú zeleninu, s tým rozdielom, že sa do dálu ešte pridávali strukoviny. Najviac ma ale tentokrát zaujal obrovský kávovar a hneď som si aj objednal kávu. Lenže išlo len o kulisu, spoza ktorej pikolík vybral malý kýblik a nalial doň svetlohnedú presladenú brečku. A takto to bolo v Indii so všetkým.

Teleshopping v autobuse

Ďalšiu asi polhodinu cesty nám spestril novoprišlý pasažier alias indický Horst Fuchs, ktorý sa suverénne postavil na čelo autobusu hneď vedľa vodiča a začal s veľmi podrobnou a hlavne hlasnou prezentáciou nejakých zázračných olejov. Hovoril hindsky, takže som mu nerozumel ani slovo, ale ostatní pasažieri boli očividne veľmi vzrušení. Keby toto skúsil v autobuse u nás doma, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou dostal cez držku, ale Indovia toto milovali. Len čo skončil, tak začali jeho produkty skupovať vo veľkom, hoci mnohí z nich mali sotva na cigarety. Zvyšok cesty sa niesol v pokojnom duchu a ja som začal driemať.

O autorovi

Vojtěch Kadera

Vojtěch Kadera je dobrodruh a celoživotný nomád. Všetky svoje cesty a životné peripetie zaznamenáva do dekadentných poviedok, ktoré sa vyznačujú svojou surovosťou a hedonizmom. V roku 2020 autor vydal svoju prvotinu - Baťůžkář: příběh štamgasta.

V posvätnom meste

Neďaleko od prameňa posvätnej rieky Gangy sa rozkladá prastaré mesto Rishikesh. Jeden z hlavných bodov v baket liste každého milovníka jogy alebo nasledovníka sexuálneho guru menom Ošo. Malebné miesto plné pojazdných stánkov s plackami všetkého druhu a dálov na sto spôsobov. V šialenom prepletenci chaotickej dopravy, akú by si biely človek z ďalekej Európy len ťažko dokázal predstaviť, sa potulovali apatické kravy, teľatá a býky, ktoré mohli trubičov v rikšách len veľmi ťažko rozhodiť.

Vystúpil som z vozidla asi niekde v centre a rovnom som si to namieril do prvého hostelu, ktorý stál opodiaľ. Bola to klasicky obitá a špinavá budova, akých stálo všade dokola neúrekom. Vstúpil som do strohej miestnosti, kde sa na prútenej stoličke rozvaľoval krpec alias recepčný a hneď mi začal ponúkať rôzne izby. Bolo to celkom jednoduché, pretože všetky vyzerali úplne rovnako. Ponurá miestnosť, malé zamrežované okno, vŕzgajúca poschodová posteľ a skriňa.

Požičovňa motocyklov

Rishikesh je jedno z posvätných miest a znamená, že sa v ňom nedá zohnať žiadne mäso, vajce a alkohol a ja som sa hneď nasledujúci deň vydal tú tézu overiť. Podľa mojej mapy mal byť najbližší oficiálny obchod s alkohol vzdialený asi štyridsať míľ a okrem pešej výpravy sa tam dalo dostať buď tuktukom, alebo požičaným vozidlom.

Kompletne všetky webové stránky síce tvrdili, že sa motorky požičiavajú minimálne na týždeň a za nekresťanské sumy, avšak tu stále boli také tie požičovne, ktoré nemali webové stránky a už vôbec nie motocykle, ktoré by boli schopné týždeň v kuse fungovať. Jeden taký stánok som si počas druhého dňa vytipoval a všetko šlo ako po masle. Vozový park tvorili presne tri vozidlá. Respektíve dva mopedy a jeden klasický Roajál Enfíld tristopäťdesiat v mizernom stave. Spolu s prevádzkovateľom podniku sme ten pekelný stroj skúsili nakopnúť a vyzeralo to, že do obchodu s alkoholom a späť by to ešte mohol zvládnuť. Za ten jeden deň v sedadle britskej motorky som vopred zaplatil v prepočte asi jedenásť eur a dobrodružná výprava sa mohla začať.

V zapadnutej úzkej ulici sa rozozvučal rachot jednovalcového motora a ja som pyšne túroval. Vrrrrrruuuum. Vrrrrrrrruuuuuummmmmm. Hodil som tam jednotku a už to svišťalo. Hneď v prvej zákrute som takmer zrazil predavača betelu, a tak som radšej spozornel a hneď mi došlo, prečo majú všetci ostatní motoristi výhradne mopedy a skútre. Dotrepať sa s tak ťažkým strojom pred náš hostel sa ukázalo ako ťažká výzva, hoci bol len o tri ulice ďalej.

Hor sa za dobrodružstvom

Môj spolujazdec na mňa už čakal pred vchodovými dverami a ja som sa tváril ako Terminátor. Síce mi bola taká zima, že mi zuby drkotali, ale mal som nové slnečné okuliare a to bolo pre efekt najdôležitejšie.

Vykľučkovať z chaotickej dopravy vyťažených ulíc bolo jednou z najväčších skúšok môjho života, ale je nutné podotknúť, že odmena stála za to. Hneď prvá vidiecka cesta nám ponúkla epické výhľady na rozľahlé okolité lesy a v diaľke sa v rannom opare rysovali kontúry monumentálnych kopcov a hôr.

Tak ako v našej domovine často cez cestu prebehne srnka alebo zajac, tak v severnej Indii cez cestu behali celé tlupy opíc. Boli úplne všade a spestrovali našu už tak veľmi dobrodružnú výpravu.

Misia splnená

Podľa mapy sme dorazili na to miesto, kde mal byť oficiálny obchod s alkoholom, lenže tam bolo len pieskové parkovisko a jedna plechová búda. Vypol som motor a šiel som sa spýtať do tej búdy. Všade bolo zvláštne ticho. Vyzeralo to ako na divokom západe. Plechová búda mala spredu veľké zamrežované okno s malým priestorom pre výdaj tovaru a vnútri stále nesmelo vyzerajúci snedý mužíček. Spýtal som sa ho anglicky, či predáva alkohol a on prikývol. Povedal som mu teda, nech mi niečo odporučí a on na to, že vraj nikdy v živote alkohol nepil. To ma trochu zaskočilo, a tak som proste objednal dve fľašky rumu. On mi podal dve fľaše whisky a naúčtoval si za to približne rovnakú cenu ako u nás, čo bolo na miestne pomery veľa. Rozhodne to ale nevyzeralo ako typ podniku, kde by sa dalo zjednávať, a tak som to bral. Mali sme so sebou len malý batôžtek, a tak som musel vyhodiť fľašku s vodou, ale nezdalo sa ním to nijako kľúčové, pretože voda sa na rozdiel od alkoholu dala zohnať všade.

Hrdý partner cestovateľa Vojtěcha Kaderu

Ideme ďalej

Ešte nebolo ani poludnie, a preto bolo úplne jasné, že pokračujeme ďalej. Rozhodli sme sa pre cestu cez hory a celé odpoludnie sa nám naskytol taký pohľad, že sme sotva mali čas sledovať vozovku. Každú sekundu sme hltali, ako by mala byť tou poslednou.

V podvečer sme sa dostali až na hrebene hôr a pri zapadajúcom slnku sme mali tú česť pozorovať Indiu z vtáčej perspektívy. Každý malý moment sa vpísal hlboko do nás tak, aby sme si na to mohli spomenúť, kedykoľvek nám bude smutno. Kulisou nám bolo len nekonečné bublanie motoru a my sme sa rozplývali v slastnom opojení slobody. Všetko trápenie sa za nami definitívne rozplynulo. Myslím, že keď Buddha hovoril o meditácii, tak mal vlastne na mysli jazdu na motorke.

Cestovateľ Vojtěch Kadera: Ako to celé začalo.

Vojtěch Kadera svoju cestovateľskú dráhu odštartoval už na základnej škole stopovaním zo školy domov a rovnakým spôsobom prepravy dnes spoznáva cudzie krajiny.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

Batôžkarovo video - Hippies in India - Royal Enfield Bullet 350

Ostrá zákruta

Slnko zapadlo za obzor a ilúzia bezstarostnej jazdy sa začala vytrácať. Podľa mojich výpočtov sme už dávno mali byť späť v požičovni motoriek, lenže jazda po kľukatých prašných cestách indického pohoria sa preťahovala a čím bolo menej svetla, tým bola náročnejšia a nebezpečnejšia.

Do cieľa zostávalo asi šesťdesiat míľ. Bolo niečo okolo pol šiestej a v požičovni zatvárali o ôsmej, čo bolo samo o sebe celkom optimistické. Lenže začala byť strašná kosa. Ako lusknutím prsta sa prívetivo klíma vyhriatych kopcov zmenila na chladné a ponuré miesto. Po celom dni sa začínali ozývať otlačeniny a preležaniny na našich telách a moja koncentrácia na tom nebola zrovna najlepšie, čo sa rýchlo prejavilo. Dlho sme kľučkovali po serpentínach dole a na každej ďalšej zákrute bolo viac a viac štrku, takže sa nedalo brzdiť. V jednom momente sa objavila tak ostrá zákruta, že som musel prudko zabrzdiť a tým pádom už nebol motocykel v mojej nadvláde. Po ojazdených pneumatikách sme mierili priamo ku krajnici a keby som to nepoložil, tak by bol koniec.

Rana. Tlkot srdca. Tma a ticho.

„Si v pohode, kámo?"

„Jo, chlape. Co ty?"

„Tiež som celý. Som len trochu pomačkaný.“

„Tak to poďme zdvihnúť.“

Motor naskočil a svetlo sa znovu rozsvietilo. Nové šrámy na vyblednutom laku zanikli medzi tými starými. Chcel som pokračovať v ceste, ale zdalo sa, že už na to nemám nervy. Môj kamarát sa toho našťastie chopil, a tým sa začala záverečná etapa našej spoločnej cesty.

V tých posledných míľach to už pre mňa bola taká agónia, že to sa slovami ani opísať nedá.

Máme to za sebou

Zrazu stíchol motor. Zastavili sme na osvetlenej ulici hneď oproti požičovni motoriek. Bolo pol ôsmej. Vrátili sme kľúčiky a bolo to za nami. Mlčky sme sa potácali späť k nášmu hostelu.

Čo s načatým večerom? Tak takú otázku sme si tentokrát klásť nemuseli. Špinavý matrac na vŕzgajúcej posteli bol zrazu tým najväčším luxusom a nič viac nebolo treba.